A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | R | S | T | U | V | W | Z

Afganistan - Sprievodca

Afganistan, dlhý tvar Afganská islamská republika, je štát ležiaci v južnej Ázii. Nemá prístup k moru.

Na severe hraničí s Uzbekistanom (137 km) a Tadžikistanom (1 206 km), na severovýchode s Čínou (76 km), na východe s Pakistanom (2 430 km), na západe s Iránom (936 km) a na severozápade s Turkménskom (744 km).

 (nahral: Naďa44)

Dejiny

V polovici 2. tisícročia pred Kr. tu sídlili iránske kmene. V polovici 6. stor. pred Kr. dobyl územie perzský kráľ Kýros II. Veľký. V rokoch 329 až 327 pred Kr. ho obsadil pri svojej vojenskej výprave do Ázie Alexander Veľký. Po jeho smrti sa na tróne vystriedalo viacero vládcov a krajina trpela nájazdmi rozličných ázijských národov.

V 7. storočí Afganistan rýchlo islamizovali Arabi. Až za vlády Ghaznovcov bol znovu súčasťou samostatnej ríše. Roku 1381 dobyl krajinu mongolský vladár Timur Lenk. V 16. a 17. storočí vládli na severe indickí Mughalovia, na juhu perzská dynastia Safíjovcov, ale o východ krajiny sa stále bojovalo. Až roku 1747, keď vládu prevzal emir Ahmed Šáh, zakladateľ ríše Durráni, sa v krajine znovu obnovila nezávislosť.

V 19. a na začiatku 20. storočia sa v Afganistane odohralo niekoľko vojen, ktorých príčinou bola najmä jeho poloha medzi dvomi veľkými impériami: britským a ruským. Prvá (1839-1842) a druhá britsko-afganská vojna (1878-1881) boli súčasťou konfliktu známeho ako Veľká hra, čo bola súťaž o teritória a vplyv medzi Veľkou Britániou a cárskym Ruskom. Počas Panjdehského incidentu (1885) sa Rusku podarilo dostať pod vplyv svoje najjužnejšie územie, ktoré pod jeho vplyvom pretrvalo aj počas existencie Sovietskeho zväzu.

Ďalším konfliktom na území dnešného Afganistanu bola tretia britsko-afganská vojna (1919), keď budúci kráľ Amánulláh vyzval Afgancov do boja proti Britom. Rávalpindská zmluva z 8. augusta 1919, hoci diktovaná Britmi, zabezpečila Afganistanu úplnú nezávislosť. Amánulláh sa stal kráľom roku 1926, ale svojou reformnou politikou sa dostal do konfliktu s vyššími vrstvami duchovenstva aj svetského obyvateľstva a roku 1929 bol zvrhnutý. Po abdikácii a emigrácii svojho strýka Amanulláha Chána, sa kráľom prehlásil Muhammad Nádir Šáh.

Po zavraždení svojho otca sa stal 19-ročný Muhammad Záhir Šáh, v roku 1933, afganským kráľom. Prvých 20 rokov vládol len formálne, skutočnú moc prenechal svojim strýkom. V roku 1964 vyhlásil liberálnu ústavu. Uzákonil v nej všeobecné volebné právo (prvé voľby sa konali v r.1965), program politickej a ekonomickej modernizácie s demokratickými inštitúciami a právom na vzdelanie žien. Záhirove reformy viedli k odporu militantných islamských kruhov, ktoré vstúpili do opozície proti kráľovi. Bezprostrednou príčinou krachu Záhirovej politiky bolo uprednostňovanie Paštúnov pred perzsky hovoriacim obyvateľstvom. V roku 1973, v čase jeho liečenia v Taliansku, urobil jeho synovec a premiér Muhammad Dáúd Chán štátny prevrat a vyhlásil Afganistan za republiku. V auguste toho roku Záhir Šáh dobrovoľne abdikoval.

Muhammad Dáúd Chán bol následne zvolený za prezidenta delegátmi Národného zhromaždenia a tento úrad vykonával diktátorsky až do 27. apríla 1978, kedy ho pri vojenskom puči, vedenom komunistickými dôstojníkmi, zbavili moci a spolu so 17 členmi jeho rodiny, zavraždili. Dáúdova smrť bola dôležitým medzníkom v novodobých dejinách Afganistanu.

Sovietsky zväz novú komunistickú vládu okamžite uznal. V auguste 1978 uzavreli obe krajiny na 20 rokov zmluvu o priateľstve. Odpor obyvateľstva a časti armády voči komunistickej vláde, vražedné sektárske súperenie dvoch blokov vládnucej Ľudovo-demokratickej strany a snaha Moskvy o udržanie svojho vplyvu, spôsobili, že Sovietsky zväz 27. decembra 1979, keď sa odvolal na túto zmluvu, vojensky obsadil krajinu. Sovietske špeciálne jednotky zastrelili afganského prezidenta Hafizulláha Amína a do funkcie hlavy štátu dosadili Moskve oddaného Babraka Karmala. Začala sa zdĺhavá vojna medzi sovietskymi okupačnými jednotkami a afganským vládnym vojskom na jednej strane a muslimskými povstalcami na strane druhej.

Roku 1982 začali v Ženeve jednania medzi Afganistanom a Pakistanom (ktorý všestranne podporoval povstalcov) o mierovom riešení konfliktu. Koncom roku 1987 Sovietsky zväz vyhlásil, že svoje vojská z Afganistanu postupne stiahne. Sovietske vedenie si priznalo porážku a 15. februára 1989 opustil Afganistan posledný sovietsky vojak. Navzdory očakávaniu sa doterajší systém v Afganistane nezrútil. Boje medzi afganským vládnym vojskom a moslimskými povstalcami pokračovali ďalej. Na začiatku roku 1992 sa konflikt pokúsila urovnať mierová misia OSN, jej postup však nenašiel pochopenie roztriešteného hnutia odporu. Situácia sa stala neudržateľnou, preto sa v apríli 1992 prezident Muhamad Nadžíbulláh vzdal funkcie. Predstavitelia afganského hnutia odporu dospeli k dohode o utvorení rady, ktorá prevzala kontrolu nad krajinou a jej hlavným mestom Kábulom. Proti dohode a rade ďalej bojovali skupiny fundamentalistického vodcu Gulbuddína Hekmatjára. V januári 1993 prevzal zákonodarnú moc parlament. Nepretržité boje medzi znepriatelenými stranami pokračovali aj ďalej, pričom si vyžiadali tisíce obetí na životoch prevažne civilistov. Od roku 1994 narastala moc islamistického hnutia Taliban, ktoré do roku 1996 pod vedením svojho vodcu Muhammada Umara získalo moc nad väčšinou územia Afganistanu.

Spojené štáty a spojenci v spolupráci s afganskou opozíciou zvrhli po teroristických útokoch 11. septembra 2001 Taliban. Na konci roku 2001 sa lídri afganských opozičných strán zišli v Bonne, aby sa dohodli na novom vládnom zriadení v Afganistane. V decembri 2001 vymenovaný Hámid Karzaí predsedom dočasnej vlády a v roku 2002 prezidentom.

Posledná editácia textu: 31.3.2012 13:32
Další informace